HUMOR: Prečo je Británia taká zábavná krajina

07. 11. 2008

| Jan Gregor

„Analyzovať humor je ako pitvať žabu. Málo ľudí to zaujíma a žaba to neprežije.“ povedal E. B. White. Napriek tomu to stojí za pokus, humor patrí medzi to najcennejšie, čo táto krajina má.

V Británii prší menej než sa tvrdí, čosi podobné platí o hmle aj o slušnom správaní. Ak skúsite preskúmať všetky stereotypy o tejto krajine, ako jeden z mála obstojí práve humor. Ten je v Británii všadeprítomný, aj keď sa niektorým cudzincom môže zdať príliš ironický, prípadne príliš surový alebo príliš detinský, možnosti sú prakticky nevyčerpateľné.

Humor v každej situácii

Aj humor má svojich teoretikov, zaujímavé vysvetlenie toho anglického ponúka vo svojej populárnej (a vtipnej) knihe Watching the English antropologička Kate Fox. Jedinečnou vlastnosťou Angličanov a ďalších obyvateľov Ostrovov podľa nej nie je schopnosť žartovať, ale neodolateľné nutkanie žatovať takmer v každej možnej aj nemožnej situácii. Zatiaľ čo majú iné národy stanovené nepísané pravidlá, kedy sa vtipy môžu a majú objaviť, Angličanov baví použiť ich v každej situácii.

Humor má pre nich veľký význam a tvorí jadro ich kultúry a komunikácie. Neznamená to, že sa Angličania budú baviť vo vtipoch (niečo také napadlo len infantilného režiséra Zdeňka Trošku, autora série filmov Kameňák), ale že väčšina anglických rozhovorov bude obsahovať aspoň nejaký nenápadný žart, doberanie si niekoho, iróniu, humorné sebazhadzovanie, zosmiešňovanie či nejaké absurdné žartíky. „Angličania možno stále nežatujú, ale vždy sú na to pripravení,“ píše Foxová. „Nie vždy povieme presný opak toho, čo si myslíme, ale vždy sme si vedomí možnosti irónie.“

Ďalším anglickým špecifikom je zľahčovanie. Aj smrteľné choroby sú opisované ako „bit of a nuisance“ (drobná mrzutosť), úžasné predstavenie je označené slovami „not bad“ a obeť strašnej nehody hovorí čosi o tom, že to je „not exactly what I would have chosen.“

Angličania sú alergickí na patetické a sentimentálne reči, také príznačné napríklad pre Američanov, ktorí im vášnivo tlieskajú na volebných mítingoch či v kostoloch. Angličania by sa podľa Foxovej pri takých prejavoch smiali a robili gestá s dvoma prstami v krku.

Francúzi sú vo všetkom lepší

Inou ženou, ktorá sa venovala anglickému humoru, je Hortense de Monplaisir. Manželka dobre zarábajúceho francúzskeho bankára pracujúceho v Londýne mala dosť času, aby sledovala zvyky Angličanov. Jej kniha Le Dossier of Hortense de Monplaisir (s podtitulom How to Survive the English) je vtipným, aj keď dosť nadradeným porovnaním francúzskej a anglickej kultúry a životného štýlu. Spochybňuje takmer všetko anglické, uznáva aspoň ich zmysel pre humor. Napriek tomu, že prípadnú nadávku ospravedlňujú slovami Pardon my French. Ako rýchle zistila, najväčšia urážka Angličana je, ak mu poviete, že nemá zmysel pre humor. „Môžete mu povedať že je hlúpy, lakomý a lenivý a jemu to nebude vadiť. Dokonca bude s vami súhlasiť. Ale skúste mu povedať, že nie je vtipný, a môže sa stať dosť nepríjemným.“

Angličania sa podľa nej pýšia nielen humorom, ale aj schopnosťou prijať žart. Ako hovoria, „not only do we dish it out, we can also take it back“. Nie vždy to však bola pravda, keď Jacques Chirac žartoval o anglickej kuchyni, brali to ako smrteľnú urážku. „Po Fínsku je to krajina s druhým najhorším jedlom. Ako môžte dôverovať ľuďom, ktorí jedia také zlé veci?“ povedal. Podobne sa Slováci urážali, keď bývalý český premiér Miloš Zeman vyhlásil, že pivo Tatran sa hodí iba na čistenie zubných protéz.

Monplaisirová sa vysmieva z inzerátov požadujúcich „good sense of humour“ , čo je podľa nej kompenzácia za zlé oblečenie, nedobrú postavu a nízke postavenie v spoločnosti. Angličania podľa nej prezrádzajú svoje germánske korene v zdieľanom zmysle pre záchodový humor. Majú radi fekálny humor a toalety tapetujú vtipnými obrázkami, nehovoriac o tom, že každý spoločenská trieda má pre toalety svoje vlastné slovo.